Zatiaľ čo po desaťročia boli spôsobilosti umožnené vesmírnymi platformami výsadou iba hŕstky veľmocí, po skončení studenej vojny sa vesmír stal dostupnejší aj pre menšie krajiny. V súčasnosti dokáže na obežnú dráhu vystreliť družicu osem krajín, spoločenstvo štátov združených v Európskej vesmírnej agentúre ESA, ale už aj súkromná americká spoločnosť so sídlom v Kalifornii. Vesmír ponúka širokú škálu príležitostí, od sprostredkovania komunikačných a navigačných spôsobilostí až po vojenské a spravodajské využitie.
Záujem o autonómne vesmírne spôsobilosti prejavuje rastúci počet krajín. Najnovším členom tohoto prestížneho klubu je Irán, ktorý má v súčasnosti na obežných dráhach už niekoľko družíc. Vesmír však môže slúžiť aj ako nástroj regionálnej bezpečnostnej spolupráce. Často spomínaná Stoltenbergova správa nordických krajín predostiera návrh vytvoriť spoločný satelitný systém na polárnej obežnej dráhe, ktorý bude pre severské krajiny prínosom v mnohých oblastiach bezpečnostej politiky. Samotná bezpečnosť vo vesmíre však nie je samozrejmosťou.
Problematika vesmírnej bezpečnosti bola v kontexte studenej vojny definovaná najmä bezpečnostnými záujmami Spojených štátov amerických a Sovietského zväzu. Zatiaľ čo obe krajiny začali využívať vesmír pre vojenské a spravodajské účely, v roku 1967 bola prijatá doposiaľ najvýznamnejšia medzinárodna zmluva OSN o využívaní kozmického priestoru, ktorá zakazuje rozmiestňovanie zbraní hromadného ničenia na obežných dráhach zeme a na vesmírnych telesách. Zmluva však nezakazuje rozmiestňovanie konvenčných zbraní vo vesmíre, vrátane proti-satelitných (ASAT) zbraňových systémov.
Najnaliehavejšie aktuálne riziko vo vesmíre predstavuje tzv. "zahltenie" kozmického priestoru. Americké Spoločné veliteľstvo pre vesmírne operácie nepretržite sleduje desiatky tisíc objektov rôznej veľkosti na obežných dráhach, ktoré môžu pri kolízií poškodiť alebo zničiť satelity, či dokonca ohroziť Medzinárodnú vesmírnu stanicu ISS. V neposlednom rade medzi bezpečnostné hrozby patria aj zbraňové systémy ASAT, či už s dočasnou alebo permanentnou vojenskou účinnosťou. Nevarujú pred nimi len vojenské stratégie Spojených štátov či Ruskej federácie, ale aj nová Strategická koncepcia NATO. Aj o týchto výzvach sa rozprávali bezpečnostní experti zo Spojených štátov, Európy, a Japonska na medzinárodnej konferencii o vesmírnej bezpečnosti, ktorá sa konala minulý mesiac v Prahe.
Kým vesmírna politika USA sa už tradične opiera o národné bezpečnostné a obranné záujmy, Európa vníma vesmír skôr ako dôležitú doménu prinášajúcu ekonomické, výskumné, a technologické výhody európskemu spoločenstvu. Aj preto sa prístup USA a Európy k bezpečnosti vo vesmíre výrazne odlišuje. Zatiaľ čo Amerika sa obáva systémov ASAT, ktoré by v prípade konfliktu mohli ochromiť kriticky dôležitú infraštruktúru amerických ozbrojených síl, európska vesmírna politika sa zameriava najmä na vytvorenie medzinárodných pravidiel správania na obežných dráhach zeme. Takýto súbor nariadení by mal zabezpečiť usporiadanú "vesmírnu premávku" a predísť možným kolíziám, či problémom v prenose dát.
Rusko a Čína naopak presadzujú prijatie novej medzinárodnej zmluvy, ktorá by zakazovala rozmiestňovanie akýchkoľvek zbraňových systémov na obežných dráhach, zatiaľ čo možnosť nasadenia systémov ASAT na pozemných či vzdušných platformách by bola ponechaná v súlade s článkom 51 Charty OSN. Tento návrh je však už niekoľko rokov blokovaný Spojenými štátmi.
Aj Európa si však uvedomuje čoraz dôležiteješí význam kozmického priestoru v oblasti zaručovania bezpečnosti. Obmedzený počet zobrazovacích satelitov ESA núti Európsku úniu zakupovať väčšinu obrazových dát z družíc od amerických súkromných firiem. To sa však v budúcnosti môže zmeniť. Jeden z najambícioznejších projektov ESA v súčasnosti predstavuje vytvorenie samostatného Európskeho satelitného navigačného systému Galileo. Európa tak získa autonómny súhrnný navigačný systém podobný americkému GPS a ruskému GLONASS.
V stredoeurópskom priestore je najaktívnejšiou krajinou v oblasti vesmírnych úsilí Česká republika. Nielen že predstavuje zatiaľ jediného člena ESA z pomedzi krajín V4, ale koncom minulého roku Európska únia rozhodla, že administratívne sídlo systému Galileo bude umiestnené práve v Prahe. Poľsko a Maďarsko sú už v druhej fáze troj-stupňového prístupového procesu ESA, zatiaľ čo Slovensko podpísalo iba základnú dohodu o spolupráci minulý rok.
Technologické trendy v bezpečnostnej politike presvedčivo ukazujú, že dominancia vo vzdušno-vesmírnom priestore bude v budúcich konfliktoch kľúčová. Je možné, že krajiny V4 budú v širokom časovom horizonte podobne ako severské krajiny zvažovať vytvorenie stredoeurópskeho satelitného systému.
Napokon Česko a Slovensko už majú obdobné skúsenosti, keď za spoločnej éry prevádzkovali série vlastných výskumných družíc Magion. Strategické rozhodnutie Slovenska zachovať si nadzvukové letectvo dodáva nádej, že nielen vzdušný priestor, ale perspektívne aj vesmír bude pre Strednú Európu čoraz dôležitejšou bezpečnostnou doménou.
Peter Pindják
Autor je čerstvým absolventem bezpečnostních a zpravodajských studií na
University of Pittsburgh a držitelem prestižního stipendia Jack Kent Cooke Graduate Scholarship
