Predbežnou podmienkou na zodpovedanie tohto problému však bolo dosiahnutie konsenzu v otázke definovaní spoločných stratégií. To sa síce na summite NATO podarilo (podobne ako na summite v Istanbule v r. 2004), ale realizácia prijatých záverov môže kedykoľvek naraziť na rozdielne interpretácie jednotlivých členov. Nie je to nič mimoriadne, keďže NATO je štandardná medzivládna organizácia, kde každá individuálna členská krajina má možnosť odmietnuť to, na čom sa zhodnú ostatní.

Súčasné problémy NATO

Tieto problémy nie je treba opakovať, sú známe už dlhodobo: otázka líderstva v NATO a dlhodobá schopnosť, resp. neschopnosť EÚ vytvoriť komplementárnu štruktúru NATO v rámci „autonómnej európskej obrany“; konsenzus v otázke rozširovania NATO; problém asymetrického vývoja v oblasti vojenských spôsobilostí a predovšetkým: filozofia NATO pre budúcnosť zoči voči globálnym bezpečnostným hrozbám. Má sa NATO cítiť zaviazané „vývozom“ bezpečnosti do oblastí nielen mimo článku č. 5 Zmluvy o NATO, ale aj mimo Európu? A keď áno, až kam ďaleko? A akými prostriedkami? Aká je zodpovednosť NATO za vývoj na „širšom“ Strednom východe? Poprípade v Afrike? Ako prekonať spor medzi „atlanticistami“ a „europejčíkmi“ v Európskej únii? Predstavuj účasť na mierových operáciách v Iraku či v Afganistane nadprácu a „krvácanie za americké imperialistické záujmy?“ Ako ďalej s Iránom, kde európska „jemná moc“, zdá sa, vyhlásila bankrot?
Je pozoruhodné, že problémy „včerajška“ – Rusko, Ukrajina, PfP, Eauroatlantická rada a niektoré iné, ktoré dominovali agende NATO ešte v druhej polovici 90. rokov a potom na prelome 20. a 21. storočia, sa dnes pohybujú akoby na druhej koľaji. Sú stále dôležité, ale už to nie je „top“ priorita. Bezpečnosť sa neuveriteľne rýchlo presunula k iným tematickým okruhom. 

Riešenie problémov NATO v prijatých dokumentoch

V Rige sa ku slovu hneď v prvý deň prihlásilo „klasické“ NATO, ktoré odobrilo protiraketovú obranu. Už dávno nejde o „národnú“ protiraketovú obranu ale o obranu spôsobilostí NATO. Členské krajiny tak nemali problémy zhodnúť sa na tom, že do r. 2010 vybudujú systém, ktorý bude chrániť jednotky NATO proti balistickým strelám.

V trochu kontroverznejšej otázke týkajúcej sa spolupráce v oblasti výcviku pre krajiny Stredomoria a širšieho Stredného východu sa NATO prihlásilo k svojmu dávnejšiemu „dialógu“ so Stredomorím a nadviazalo na Istanbulskú iniciatívu pre spoluprácu. Tu sa nedá povedať, že by sa NATO posunulo veľmi dopredu. Skôr udržiava status quo.

Nie veľmi presvedčivo zapôsobil signál NATO smerom k ďalšiemu rozširovaniu NATO. Je známe, že pokračujúceho rozširovania Aliancie sa obávajú najmä krajiny sústredené okolo Francúzska, ktoré sú si vedomé toho, že noví členovia sa budú opierať najskôr o USA. NATO tak nijakú ďalšiu krajinu síce „nepozvalo“, ale urobilo kompromis: taxatívne vymenovalo tie štáty, ktoré môžu byť pozvané na budúcom summite NATO v r. 2008: Albánsko, Chorvátsko a Macedónsko. Iným štátom regiónu (Bosne a Hercegovine, Čiernej Hore a Srbsku) NATO prisľúbilo pozvánku do PfP. Ako daň za rozpor v NATO treba považovať skutočnosť, že Gruzínsko - lojálny partner NATO v regióne Kaukazu – nebolo spomenuté medzi „budúcimi pozvanými“. Vplyv Ruska na politiku niektorých európskych členov NATO je tu badateľný.

V prípade Kosova sa NATO obmedzilo na všeobecné konštatovanie, že bude reagovať na vývoj debaty o konečnom štatúte tejto špecifickej entity (de facto jedného z „protektorátov“ NATO).

Zrejme najväčším úspechom summitu v Rige bolo vyhlásenia o plnej bojovej spôsobilosti Jednotiek rýchlej reakcie NATO. Medzi riadkami nie je možné nevidieť obrovský rozdiel medzi schopnosťou NATO plniť svoje predsavzatia pri budovaní bojaschopných jednotiek rýchleho nasadenia a chronickou neschopnosťou EÚ realizovať svoju „ESDP“ (projekt európskej bezpečnostnej a obrannej politiky).          

Summit NATO v Rige neponúkol riešenie rozdielnych pohľadov na irackú krízu, t.j. prekonania rozporov v NATO, ktoré sa v plnej sile ukázali na konci r. 2002, t.j. v predvečer spojeneckej operácie proti režimu Saddáma Husajna v Iraku. Už summit NATO v Istanbule nebol schopný aktívne sa v mene NATO postaviť sa za túto operáciu napriek tomu, že proti tejto vojenskej akcii (neautorizovanej zo strany BR OSN), sa Bezpečnostná rada následne nielenže neohradila, ale dokonca ju odobrila v podobe niekoľkých rezolúcií. Úplne symbolicky, v čase konania summitu NATO v Rige, predĺžila BR OSN mandát „mnohonárodných síl“ v Iraku o ďalší rok, keďže sa tak stalo na žiadosť legitímnej irackej vlády. Už pred Rigou však bolo zrejmé, že v otázke Iraku je konsenzus nemožný a že jediným priechodným záverom bude deklamácia, že NATO ako celok bude podporovať irackú vládu v intenciách predchádzajúcich rezolúcií BR OSN, najmä rezolúcie 1546. Ostalo teda na rozhodnutí členských krajín, či do Iraku pošlú vlastné vojenské jednotky alebo či sa uspokoja v výcvikom irackých „bezpečnostných síl“ a či tak budú robiť priamo v Iraku. 

Misia NATO v Afganistane, jedna zo šiestich súčasných misií NATO v „troch geografických regiónoch“, ako konštatuje Záverečné vyhlásenie (deklarácia) NATO, je kľúčovou prioritou. OSN už nielenže dávnejšie preniesla bremeno tejto misie (operácie) priamo na NATO, ale jednotky USA sa ešte pred summitom v Rige sčasti podriadili spoločnému veleniu NATO. O týchto „drobnostiach“ sa síce v záverečnom vyhlásení nehovorí, ale z pasáží venovaných Afganistanu vyplýva, že zdar misie NATO v Afganistane zrejme rozhodne o ďalšom osude Severoatlantickej aliancie. USA zrejme usúdili, že tie krajiny, ktoré sa z rôznych dôvodov odmietli aktívne podieľať na akcii v Iraku, by sa mali viac usilovať práve v Afganistane („vzorne“ si v tomto ohľade čo do počtu vojakov vedú napr. Nemci či Kanaďania). Dá sa to chápať ako určité varovanie. Ak naňho európski členovia NATO nebudú reflektovať, bude asi iluzórne domnievať sa, že USA budú mať záujem na takej euro-narcistickej aliancii, ktorá sa uspokojila s tým, že momentálne Európa nie je vystavená (aspoň si to niektorí v Európe myslia) priamym bezpečnostným hrozbám.

Záverom: Summit NATO v Rige dal Aliancii šancu na prekonanie rozporu v množstve pretrvávajúcich trecích plôch medzi jednotlivými členmi. Vyzerá to ale, že je to šanca najmä pre Európu. V nej sa odohráva hlavné dejstvo krízy a Európa sa musí rýchlo dohodnúť ako ďalej. Najprv sa ale musí zjednotiť. Dohoda s USA nie je až taká zložitá, najzložitejšia, ako sa zdá, je dohoda medzi európskymi štátmi a štátikmi.

Ivo Samson
Výzkumné centrum
Slovenské společnosti pro zahraniční politiku