Hlavná žalobkyňa nezávislého medzinárodného tribunálu hovorí o škode pre spravodlivosť, ešte pred tým, ako je právoplatne vynesený rozsudok. To už snáď neplatí prezumcia neviny? V prípade, že medzinárodne spoločenstvo súdi balkánskych pohlavárov sa zdá, že nie. A nie je to len zdanie. Výrok del Ponteovej totiž medzi riadkami skvele vystihuje politiku Haagskeho súdneho dvora: odsúdiť, odsúdiť, odsúdiť.

A čo bude nasledovať potom až sa všetci odsúdia? Nuž, čo by bolo; proces skončí, vec sa uzavrie a za vojnou v Juhoslávií sa konečne urobí tučná čiara. Súdny tribunál sa skrátka snaží zainteresovanú verejnosť presvedčiť, že ľudia, ktorí môžu za to, čo sa v 90-tych rokoch odohrávalo na Balkáne, sú dnes buď v Haagu, alebo je na nich vydaný zatykač. Samotný Miloševič je tak len špičkou ľadovca, hoci poriadne špicatou. Okrem neho čakajú v Haagu na svoj ortieľ i ďalší. V rámci proklamovanej objektivity tribunálu sa však nejedná len o jednu bojujúcu stranu, ale spolu so Srbmi sú rovnako súdení i vybraní Chorváti, či Bosniaci. Miloševičov prípad je akurát ten najsledovanejší. A preto prišla haagskej jurisdikcií, napriek výrokom pani hlavnej žalobkyne, jeho smrť ako dar z nebies. Miloševičov proces sa totiž týmto uzavrel bez toho, aby sa naďalej prepierali podrobnosti, ktoré i dnes mnohým západným činiteľom nedávajú spávať. Jeho smrť je teda skutočne veľká škoda pre spravodlivosť, ale veľká spása pre západné štáty EÚ.

Haagsky tribunal síce vznikol a pracuje oficiálne pod patronátom OSN, ale rozhodujúci záujem na jeho zriadení mali jednoznačne európski predstavitelia. Zámerom bolo justične dokázať, že akúkoľvek vinu za vojnu na Balkáne nesú konkrétni srbskí, chorvátski a bosenskí politici, či dôstojníci. Lenže v skutočnosti je takéto videnie sveta veľmi krátkozraké. A vec nie je ani zďaleka tak jasná, ako sa ju snaží interpretovať medzinárodný súdny dvor. Rozpad bývalej Juhoslávie, ktorý svojou brutalitou v ničom nezaostával za brutalitou druhej svetovej vojny, bol totiž zapríčinený dvoma podstatnými a na sebe nezávislými faktormi. Na jednej strane šlo o všeobecné nacionalistické vášne balkánskych národov, ktoré po niekoľkých dekádach spánku, opäť vzplanuli na sklonku 80-tych rokov. Na strane druhej sa však o 5 rokov trvajúcu bratovražednú vojnu rovnakou mierou zaslúžila i nadutosť západných štátov (t.j. vtedajšieho Európskeho spoločenstva) a s tým súvisiaca totálna neschopnosť konflikt riešiť. A túto skutočnosť je potreba pripomenúť obzvlášť dôrazne. Nebyť Európy (hlavne európskych členov tzv. Kontaktnej skupiny) a jej prešľapov, Juhoslovanský konflikt by nikdy nenadobudol podobu všeobecného vraždenia a genocíd, ktoré v prvej polovici 90-tych rokov vyrážali dych celému civilizovanému svetu.

Hral sa na otca vlasti
Z hore uvedeného však určite nemá vyplývať, že Miloševič a ostatní jeho haagski spoluväzni, sú len nejakými justičnými obeťami. V žiadnom prípade. Zvlášť onen Miloševič mal toho na svedomí viac než dosť. Pri akejkoľvek úcte k inštitútu prezumcie neviny, pani del Ponteová má skutočne pravdu. Slobodan Miloševič by si trest nepochybne zaslúžil. A možno priamo aj trest najvyšší. Bol to vojnový štváč, diktátor a vrah. Navyše šlo aj o bezcharakterného politika, ktorý v roku 1989 sprosto zneužil srbské nacionalistické nálady, len aby sa dostal k moci. Neobstoja teda ani argumenty jeho zastáncov, že to čo „Slobo“ robil, robil pre svoj srbský národ. Na otca vlasti sa hral, len dokiaľ sa mu to hodilo. Keď potom v polovici 90-tych rokov už vojnové nadšenie upadalo a srbský prezident strácal pôdu pod nohami, prakticky zo dňa na deň sa zmenil na mierotvorcu. Pri tom však bez mihnutia oka hodil cez palubu všetkých svojich krajanov za hranicami Srbska, t.j. Bosenských a Chorvátskych Srbov. A keď sa mu neskôr koncom roka 1998 prezidentská stolička opäť kývala, reagoval znovu vojnovým štvaním. Tentokrát pre zmenu voči Albáncom v Kosove. Skrátka, Slobodan Miloševič bol z každého uhla pohľadu vojnovým zločincom. Občiansku vojnu však v roku 1990 nespôsobil on, ale slobodné voľby, ktoré po celej federácií (teda nie iba v Srbsku) dostali k moci nacionalistických politikov. Miloševič tak bol možno len tým, kto škrtol zápalkou, ale určite nie tým, kto rozložil oheň.

Nehľadiac však sa spôsob zapálenia, tento juhoslovanský oheň, by nikdy nenadobudol podobu obrovského, 5-ročného požiaru, nebyť obmedzenosti (nechcem priamo povedať „tuposti“) hasičov. Onou hasičskou zbrojnicou mala byť v tom čase OSN a zásahovou jednotkou členské štáty EÚ (vtedy ešte ES). To by samo o sebe bolo ešte v najlepšom poriadku. Problém akurát spočíval v tom, že zásahová jednotka nehasila požiar vodou, ale benzínom.

Európa zvolila nevhodnú taktiku
O čo teda vlastne šlo? Európa v prípade vojny v Juhoslávií proste zvolila absolútne nevhodnú taktiku. Tá bola akoby do posledného písmenka vystrihnutá z učebníc teórie medzinárodných vzťahov. V nich sa ozbrojený konflikt definuje len podľa vzorca agresor vs. obeť. Obeti sa má pochopiteľne pomáhať, zatiaľ čo agresor musí byť zlikvidovaný. V lete 1990, keď na území vtedajšej Juhoslávie padli prvé výstrely, ES neoficiálne rozhodlo, že agresorom, resp. tými „zlými“ budú Srbi a naopak tými „dobrými“ všetci, čo bojujú proti nim. Čiže hlavne Chorváti a Bosniaci. V Slovinsku to fungovalo, v Chorvátsku čiastočne, v Bosne vôbec. Čelní predstavitelia ES, podobne ako väčšina OSN, si však za žiadnych okolností neboli ochotní pripustiť myšlienku absurdnosti takejto čierno-bielej stratégie z čias studenej vojny. A v tom bol jeden z hlavných kameňov úrazu. V konflikte totiž nebojovali žiadni „dobrí“ a „zlí“, ale maximálne tak „zlí“ a „ešte horší“. Medzi zúčastnenými stranami skrátka nebolo nikoho, kto by mohol byť označený za nevinnú obeť. To však už Európa nevidela, príp. vidieť nechcela.

Druhou osudovou chybou bolo, že medzinárodné spoločenstvo kategoricky odmietalo použitie sily. Celý balkánsky konflikt sa mal riešiť výhradne na báze diplomacie. A tak sa za celú prvú polovicu 90-tych rokov akurát menili hlavní vyjednávači, dohadovalo sa nové a nové prímerie, zostrovali sa sankcie, narastal počet modrých prilieb. Jedinou chybičkou krásy bolo, že konflikt neustále gradoval. Čím viac skrátka ES tlačilo na pílu, tým viac to pripomínalo ono povestné hasenie ohňa benzínom. Juhoslovanské národy totiž mali medzi sebou toľko nevybavených účtov, že Európe na nejakú jej diplomaciu zvysoka kašlali. Totálna impotentnosť a zaslepenosť európskeho prístupu k Balkánu sa najkrikľavejšie prejavila v Bosne. V tejto etnicky rozdelenej krajine totiž nebojovali len Bosniaci a Chorváti proti Srbom, ale postupom času sa to tam doslova zomlelo všetko dohromady. Bosniaci sa tak miestami vraždili s Chorvátmi s rovnakou brutalitou, akej sa dopúšťali Srbi. A aby toho nebolo málo, v priebehu roku 1994 sa strieľali už i Bosniaci navzájom.

Iba USA pochopili, ako problém riešiť
Jediní, kto pochopili, že vojnu Juhoslávií vyrieši len sila, boli Američania. Od predstaviteľov Európskeho spoločenstva však generáli US Army dostali voľné ruky až v lete 1995. Ešte pred tým však musela Európu definitívne presvedčiť Srebrenická masakra, ktorá sa odohrala prakticky pred očami holandských modrých prilieb.

V tom čase už Miloševič-mierotvorca naplno spolupracoval so západom a robil čo mohol, aby sa vojna skončila. Napokon, aj preto ho po Daytone európski politici nechávali u moci. Boli radi, že majú v Belehrade naoko svojho človeka. Opäť jedinou, komu Miloševič i naďalej ležal v žalúdku, bola Clintonova administratíva. A preto, keď na sklonku roku 98 prepukla Kosovská kríza, Biely dom už nemal záujem nechávať hasenie požiaru na európsku diplomaciu, ale celú vec vzal okamžite do vlastných rúk. A nebyť leteckých útokov NATO na jar 1999, Miloševič by možno ešte i dnes stál na čele Srbska, pričom EÚ by mu občas poslala nejaký ten demarš.

Viem, že je dnes veľmi módne tváriť sa ako pacifista a nadávať vždy keď sa v telke objaví postava amerického vojaka, ale faktom je, že len vďaka USA a Billovi Clintonovi (bez ohľadu na jeho čisto politické dôvody), zasadli na jeseň 95 Srbi, Chorváti a Bosniaci za rokovací stôl. Nie som amerikanofil, a ani nechcem relativizovať situáciu, v akej sa dnes nachádza Bosna i Kosovo. Som ale presvedčený, že v prípade bývalej Juhoslávie je akékoľvek riešenie lepšie, než žiadne. No diplomacia riešením nie je. Vojenských fanatikov typu Radka Mladiča totiž diplomatický prístup akurát tak utvrdzuje v presvedčení, že si vo svojej sfére vplyvu môžu robiť čo sa im zachce. USA skrátka v Juhoslávií akurát zachraňovali a stále zachraňujú to, čo Európa spackala.

Balkán 90-tych rokov je tak pre EÚ jednou veľkou nočnou morou. A práve tú má vyriešiť Haagsky tribunál. Po jeho rozsudkoch už totiž nič nebude stáť v ceste konštatovaniu, že tí jednotlivci, ktorí majú juhoslovanskú vojnu na svedomí, sú v rukách spravodlivosti. Avšak táto bratovražedná vojna nebola v žiadnom prípade dielom jednotlivcov. Obžalovaní sa svojich zločinov nikdy nedopúšťali sami. Práve naopak, počas vojny za nimi stáli státisíce Chorvátov, Bosniakov, či Srbov. V Haagu sa tak nerozhoduje len o vine konkrétnych indivíduí, ale vynáša sa morálny rozsudok nad celými národmi bývalej Juhoslávie. Lenže ani Srbom, ani Bosniakom a ani Chorvátom určite nepomôže, keď sa im bude do nekonečna dávať najavo, že si za celú svoju tragédiu môžu sami. A z toho dôvodu by si dnes Európa, miesto kopania do Miloševičovej mŕtvoly, mala radšej zamiesť pred vlastným prahom.

Vladimír Šnídl
student politologie a mezinárodních vztahů
na Fakultě sociálních věd Univerzity Karlovy v Praze