Vláda zároveň predložila parlamentu návrh na vyslanie jednotky radiačnej, biologickej a chemickej obrany Ozbrojených síl SR do akcií v Iraku. Národná rada SR bude o tomto návrhu hlasovať 6. februára.
V tejto súvislosti sa dá očakávať, že KDH ako člen vládnej koalície zaujme aj počas diskusie v parlamente v tomto bode negatívny, prípadne zdržanlivý postoj. Vláda teda bude musieť nájsť potrebnú väčšinu aj v radoch opozičných poslancov. Snaha o dosiahnutie konsenzu v rámci celého parlamentu je podľa predsedu vlády M. Dzurindu v tejto otázke potrebná.
Na druhej strane je však otázne, do akej miery sa podarí premiérovi, respektíve vláde presvedčiť o potrebe vyslania slovenskej jednotky aj opozičné strany - Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a Smer. Komunistická strana Slovenska (KSS) sa ako tretia z opozičný strán postavila a priori proti tomuto návrhu, pričom zároveň ako jediná parlamentná strana odmieta aj vstup Slovenska do NATO.
Vláda M. Dzurindu svojim rozhodnutím nadviazala na predchádzajúcu líniu v zahraničnej politike SR a snaží sa – podobne ako v prípade vojenských operácií v Kosove - vystupovať ako de facto člen NATO a Európskej únie. Rozhodnutie vlády je potrebné vnímať z viacerých aspektov.
Po prvé súvisí so snahou definovať pozíciu krajiny na "veľkej šachovnici", najmä vo vzťahu k najdôležitejším svetovým hráčom. Ako malá krajina musí totiž SR zohľadňovať politiky významných mocností a do istej miery balansovať vlastné kroky. Podľa ministra zahraničných vecí E. Kukana sa svojim rozhodnutím Slovensko nepriklonilo jednoznačne na stranu USA, pričom odmietol označenie "proamerický". Premiér Dzurinda sa napokon ako ôsmy v poradí pripojil k spoločnej európskej výzve na podporu aktivít USA v Iraku.
Po druhé, Slovensko sa podobne ako Nemecko odmietlo priamo podieľať na akciách proti Iraku. Úlohou vyslanej jednotky má byť predovšetkým ochrana obyvateľov v Kuvajte. Ak parlament neschváli vládny návrh na vyslanie tejto jednotky – bez ohľadu na súhlas Bezpečnostnej rady OSN – a Slovensko poskytne svoj vzdušný priestor, tak v podstate splní minimum, ktoré sa od neho očakáva – vyjadrí súhlas so záväzkami, ktoré preň vyplývajú z Partnerstva pre mier.
V neposlednom rade je potrebné si uvedomiť, že Slovensko sa ako budúci člen NATO a EÚ bude musieť pripraviť na podobné situácie a najmä na podobne náročné rozhodovanie. Napokon, tento stav bol dlhodobým strategickým cieľom všetkých vlád SR po roku 1989.
Ak je cieľom krajiny zabrániť rozhodovaniu "o nás bez nás" a chce byť plnohodnotným partnerom štátov západnej Európy či USA, tak sa nesmie prekvapiť, keď bude na rozhodnutie vyzvaná. Bez ohľadu na konečné rozhodnutie parlamentu sa Slovensko žiadosťou USA o spoluprácu definitívne vymanilo zo "šedej zóny" či z označenia "čierna diera na mape Európy". Po desiatich rokoch samostatnosti, vlastnej zahraničnej politiky a najmä po období rokov 1994 až 1998 ide o celkom pozitívny výsledok.
tisknout