natoaktual.cz

Stane se Írán členem Šanghajské organizace pro spolupráci? Ne tak rychle

29. března 2016  19:13
Od podpisu dohody so svetovými veľmocami o obmedzení jadrového programu, ktoré iránsky prezident Hasan Ruhání označil za legálne, technické a politické víťazstvo, pretože krajina viac nebude považovaná za svetovú hrozbu, a od zrušenia sankcií prešlo niekoľko mesiacov. Prezident Ruhání následne predstavil plán ekonomických reforiem a začal aktívne diskutovať o možnostiach lepšej integrácie krajiny do regionálnych a svetových štruktúr. Zlepšenie pozície a samotné začleňovanie však treba vnímať v kontexte bezpečnostných a ekonomických ambícií ostatných regionálnych aktérov.  

Zasedání Šanghajské organizace spolupráce v Jekatěrinburku v roce 2009. | foto: Tisková kancelář prezidenta Ruské federace

Výrazne sa presadzuje hlavne Čína, ktorá si buduje sieť ekonomických koridorov pozdĺž tzv. „One Belt and One Road“, OBOR, („pásu“ a „cesty“). Rusko súhlasilo s touto víziou po tom, ako sa podarilo dohodnúť prepojiť OBOR s ruským programom pre rozvoj Ďalekého východu a Sibíra, ako aj s Eurázijskou ekonomickou úniou. Týchto aktérov tiež spája spolupráca v BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika). Vo svojom 43-stránkovom prehlásení z posledného BRICS summitu v Ufe sa členské štáty v bode 41 postavili na stranu Iránu a podporili jeho právo na mierové užívanie jadrovej energie, vrátane práva na obohacovanie uránu.

Všetky štáty sa stretávajú na summitoch Šanghajskej organizácie pre spoluprácu(skr. ŠOS, rus. Шанхайская организация сотрудничества (ШОС), čín. 上海合作组织) – od roku 2001 združujúcej Čínu, Kazachstan, Kirgizsko, Rusko, Tadžikistan a Uzbekistan. Irán, ktorý patrí medzi pozorovateľov sa roky netají tým, že chce svoju pravidelnú účasť povýšiť na stáleho člena. Už dnes má prístup k spolupráci na rôznych úrovniach, od ministerských po národné bezpečnostné rady, chýba mu však hlasovacie právo.

Krajina má na základe úspešnej jadrovej dohody deklarovanú podporu organizácie ako celku a dvoch hlavných členských štátov. Ruský veľvyslanec v Číne, Andrey Denisov, označil Irán za geograficky, ekonomicky a obchodne prirodzeného partnera a prehlásil, že nevidí neprekonateľné prekážky k zbližovaniu so ŠOS a to v pomerne blízkej budúcnosti. Vo februári 2016, splnomocnenec prezidenta Vladimíra Putina pre ŠOS, Bakhtier Khakimov potvrdil, že bariéry pre vstup sa odstránia úspešnou implementáciou jadrovej dohody.

Rýchlejší však bol čínsky prezident Si Ťin-pching, ktorý ako prvý najvyšší štátny predstaviteľ navštívil Irán po odstránení obchodných obmedzení a v januári 2016 uzavrel komprehenzívne strategické partnerstvo. Spoločné čínsko-iránske prehlásenie sa odvoláva na viac ako 2000 rokov histórie vzájomných vzťahov a obnovu starovekej hodvábnej cesty, ktorá spájala Áziu s Európou. Irán uvítal súčasnú čínsku víziu s tým, že túto myšlienku budú propagovať spoločne. V dokumente Čína stále členstvo v ŠOS podporila.

Jedným z praktických krokov je účasť Teheránu v Ázijskej infraštruktúrnej a investičnej banke (AIIB) – tzv. čínskej odpovedi na Svetovú banku a Ázijskú rozvojovú banku. Tento projekt postupne získava podporu štátov a záujem rastie, vrátane možnej budúcej účasti Českej republiky. Z euro-atlantického priestoru sa dostavili negatívne ohlasy, podľa ktorých participácia jednotlivých EU členských štátov, Nemecka, Veľkej Británie či Francúzska bez širšieho zapojenia EU ako celku zhorší budúcu koordináciu EU inštitúcií v prípade, že sa Čína pokúsi využiť AIIB na unilaterálne presadzovanie vlastných ekonomických a bezpečnostných priorít.

Spojené štáty sa projektu nezúčastňujú s obavami, že AIIB nedodrží vysoké štandardy súvisiace s riadením, životným prostredím, či sociálnymi ochranami. Prístup administratívy bol kritizovaný ako zmarená príležitosť spolupracovať na zlepšení transparentnosti, boji proti korupcii a riadení finančných inštitúcií. Nateraz však USA dosiahli garancie od čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga o navýšení finančnej podpory pre Svetovú banku a vyriešení rozporných otázok.

Jednotná pozícia chýba

„Okrem limitovanej finančnej kapacity, sa často spomína preferencia členských štátov posilňovať bilaterálne vzťahy. Jednotnej pozícii s konkrétnymi výsledkami tiež bráni napätie a vzájomná nedôvera medzi členskými štátmi, s čím súvisí slabá politická vôľa konať jednotne v mene ŠOS.“

Z prominentných ekonomík zostávajú mimo AIIB Spojené štáty a Japonsko, čo prezident AIIB, Jin Liqun, na stretnutí Boao Fóra (22-25.3.2016) okomentoval ako suverénne rozhodnutie štátov a prehlásil, že Čína je v tomto ohľade trpezlivá. V konečnom dôsledku vraj – ako býva v prípade novej reštaurácie v susedstve - rozhodnutie či bude (AIIB) populárna, je na zákazníkoch a nie ostatných reštauráciách.

Pre Irán je Čína najväčším obchodným partnerom. Teherán a Peking podpísali dohody k navýšeniu vzájomného obchodu na 600 miliárd amerických dolárov v nasledujúcej dekáde. Keď vo februári vlak s 32 kontajnermi nákladu prešiel 10 399 km z mesta Yiwu v čínskej východnej provincii Zhejiang do Teheránu za 14 dní, doba o mesiac kratšia ako námornou cestou zo Šanghaja do iránského prístavu Bandar Abbas, Irán sa stal jedným z kľúčových partnerských štátov pre čínsky projekt s cieľom vytvoriť dopravný koridor smerom do Európy.

Táto pozícia však automaticky nezaručuje, že sa Irán v dohľadnej dobe s podporou Číny stane členským štátom ŠOS. Organizácia prechádza zmenami, vo forme rozširovania o Indiu a Pakistan. Je to po prvýkrát, čo testuje prístupové procesy pre nových členov.

Irán za plné členstvo loboval už od získania formálneho statusu pozorovateľa, ktorý spolu s Indiou a Pakistanom má od roku 2005. Teherán však musel akceptovať moratórium, ktoré Rada zahraničných ministrov ŠOS udelila v máji 2006. Pozícia organizácie bola, že chýbal dostatočný mechanizmus prijímania nových členov.

Samotná Charta ŠOS z roku 2002 vágne v článku 13 prehlasuje, že organizácia je otvorená ďalším štátom v regióne, ktoré rešpektujú ciele a princípy Charty. Nedefinuje však kritéria pre vstup do organizácie a či sa finálna verzia má sústrediť na oblasť Strednej Ázie, Eurázie, alebo zahrňovať aj vzdialenejšie regióny.

Princíp nezasahovania vs. Rusko

Medzi najväčšie testy jednoty ŠOS patria ruské intervencie v Gruzínsku a na Ukrajine. ŠOS v oboch prípadoch poskytlo len minimálnu deklarovanú podporu, keďže predlžované zásahy štátu vo vnútorných záležitostiach iných štátov porušuje jeden z ustanovujúcich princípov organizácie, ktorá propaguje princíp nezasahovania a použitia sily.

Až 11. júna 2010 organizácia prišla so zoznamom kritérií, ktorý zadefinoval potencionálneho žiadateľa ako krajinu z eurázijského regiónu, s aktívnymi diplomatickými, obchodnými a ekonomickými vzťahmi so všetkými členskými štátmi ŠOS, so statusom pozorovateľa alebo dialógového partnera. Krajina nesmie byť pod sankciami OSN, byť v ozbrojenom konflikte s iným štátom, alebo štátmi, alebo sa zaviazať do medzinárodných bezpečnostných dohôd, ktoré by boli v rozpore s dohodami a dokumentami prijatými v rámci ŠOS.

Na summite v ruskej Ufe v júli 2015 členské štáty prizvali Indiu a Pakistan, aby začali formálny proces pristúpenia do ŠOS. Počas summitu sa z Bieloruska stal pozorovateľ (ďalšími pozorovateľmi sú Afganistan, India, Irán, Mongolsko a Pakistan) a k dialógovým partnerom Turecku a Srí Lanke sa pridali Arménsko, Azerbajdžan, Nepál a Kambodža. Ruský národný koordinátor ŠOS, Bakhtier Khakimov, pred summitom tiež vyzdvihol prihlášky zo Sýrie a Bangladéša. V predchádzajúcom období sa spomínala aj prihláška z Vietnamu.

Dlhodobo sa špekulovalo o členstve Spojených štátov. Záujem o vstup do ŠOS však vyvrátili ešte v roku 2006 počas rozpravy Helsinského výboru amerického kongresu. Dôvody boli uvedené ako praktické: účasť pozorovateľov musí byť na rovnakej úrovni ako je dané rokovanie. V realite by to v tom období znamenalo, že by prezident George Bush sedel mimo hlavného rokovacieho stolu (spolu s iránskym prezidentom Mahmoudom Ahmadinejadom) a prevládal celkový nezáujem o daný formát spolupráce. Preferencie boli a sú skôr na bilaterálne vzťahy a organizácie so širším zameraním, ako NATO, OBSE alebo EU.

V posledných rokoch sa ŠOS začal vnímať o niečo pozitívnejšie. OSN akceptovala organizáciu ako dôležitý nástroj pre bezpečnosť a integráciu eurázijského priestoru a vyzdvihla hlavne aktivity súvisiace so situáciou v Afganistane a prekonaním dôsledkov globálnej finančnej krízy. Rovnako podpora prišla zo strany USA v oblasti boja proti terorizmu a v boji proti narkotikám.

Napriek posunu vo vnímaní, otázkou zostáva, do akej miery je organizácia pripravená a môže ovplyvniť dianie v regióne. Okrem limitovanej finančnej kapacity, sa často spomína preferencia členských štátov posilňovať bilaterálne vzťahy. Jednotnej pozícii s konkrétnymi výsledkami tiež bráni napätie a vzájomná nedôvera medzi členskými štátmi, s čím súvisí slabá politická vôľa konať jednotne v mene ŠOS.

Medzi najväčšie testy jednoty ŠOS patria ruské intervencie v Gruzínsku a na Ukrajine. ŠOS v oboch prípadoch poskytlo len minimálnu deklarovanú podporu, keďže predlžované zásahy štátu vo vnútorných záležitostiach iných štátov porušuje jeden z ustanovujúcich princípov organizácie, ktorá propaguje princíp nezasahovania a použitia sily. Opakovaním daných scenárov sa môže v budúcnosti stať, že ŠOS nebude môcť zostať pasívna, aby si zachovala legitimitu, ale bude musieť zvoliť proaktívnejší prístup.

ŠOS rokmi rozšíril svoje zameranie s boja proti „trom zlám“: terorizmu, extrémizmu a separatizmu, na netradičné bezpečnostné hrozby – obchod s drogami a ľuďmi, obchod so zbraňami, pandemie ochorenia, kybernetickú a informačnú bezpečnosť, pričom v tomto smere sa prístup k problematike kybernetických hrozieb roky medzi členmi ŠOS a štátmi euro-atlantického priestoru odlišuje.

Najväčšou výzvou však pre organizáciu je riešenie bezpečnosti pozorovateľa Afganistanu. ŠOS nemá kohéznu stratégiu a aj keď prehlasuje, že Afganistan nie je plne schopný zabezpečiť ochranu svojich ľudí, ŠOS nie je vojensky, finančne a mandátom vybavený, aby podporil možné vojenské operácie v krajine. Členské štáty argumentujú, že napriek neschopnosti posilniť, alebo vymeniť koaličné jednotky, môže asistovať len v podpore socio-ekonomického rozvoja a nastolení práva v Afganistane.

Zaujímavé bude sledovať, ako organizácia počas júnového summitu ŠOS (23. - 24. júna) v Taškente zhodnotí svoje doterajšie aktivity za posledných 15 rokov. Rashid Alimov z Tadžikistanu, ktorý sa stal tento rok novým generálnym tajomníkom ŠOS vo svojom prejave označil júnovú udalosť za hlavnú prioritu a opísal organizáciu ako atraktívne centrum multipolárneho sveta, zdôraznil, že ŠOS nikdy nebol a nebude namierený proti iným štátom.

Uzbekistan, ktorý má v súčasnosti predsedníctvo ŠOS a je hlavným organizátorom 16. výročného summitu v Taškente, je z členských štátov najopatrnejší v otázkach ďalšieho rozširovania členskej základne. Taškent sa obáva možného zníženia svojho vplyvu v organizácii - od roku 2004 je sídlom jedného z dvoch permanentných inštitúcií ŠOS - Regionálnej antiteroristickej štruktúry (RATS) - druhá inštitúcia, Sekretariát ŠOS, je v Pekingu. Ďalšími dôvodmi na oddialenie prijatia nových členov je obava z prerozdeľovania finančných prostriedkov v rámci rozvojových fondov. Uzbekistan si tiež zakladá na svojom neutrálnejšom statuse, kedy si vyhradzuje právo vystúpiť z organizácie, ktorá sa pretvorí na vojenskú, alebo je priveľmi reštriktívna.

Prijatím Indie a Pakistanu sa doterajšia dynamika organizácie, ktorá je riadená rusko-čínskymi vzťahmi zmení, nakoľko sa zvýši počet členských štátov vlastniacich jadrové zbrane, kým členské štáty zo Strednej Ázie patria do zóny bez jadrových zbraní. Rusko a Čína (spolu s Francúzskom a Veľkou Britániou, chýba ratifikácia USA) protokol k dohode ratifikovali. Riziká tiež vyplývajú aj z napätia medzi Indiou a Pakistanom, nakoľko si tieto štáty pravidelne vymieňajú obvinenia z účasti na tajných aktivitách, ktoré zhoršujú situáciu v pohraničných oblastiach.

Prvého marca 2016 sa generálny tajomník ŠOS Rashid Alimov stretol s veľvyslancami Indie a Pakistanu, Vijay Gokhale a Masood Khalidom v Pekingu, aby im odovzdal pracovné verzie memoránd s požiadavkami na úspešné získanie statusu členských štátov ŠOS. Nie je jasné, či sa podarí krajinám tieto požiadavky do najbližšieho summitu naplniť.

V každom prípade úspešné prijatie Indie a Pakistanu zlepší pozíciu Iránu, ak si zachová nekonfliktný status a dokáže prejsť plánovanými reformami. Prezident Hasan Ruhání nateraz čelí domácej opozícii v investičných dohodách so zahraničnými firmami, zo strany dogmatickejších zástupcov je snaha o prísun nového kapitálu avšak bez väčšej zmeny statusu quo. Pre hlavné členské štáty Rusko a Čínu by členstvo Iránu bolo prospešné, nakoľko Irán spadá do ich vízie rozvoja eurázijského priestoru. Prejavy podpory zatiaľ prišli zo všetkých stredoázijských štátov, avšak väčšie náznaky pochybností by mohli proces spomaliť, nakoľko k prijatiu je potrebný súhlas všetkých členských štátov.

Alica Kizeková
autorka je čestná výskumná pracovníčka v Center for East-West Cultural and Economic Studies, na Bond univerzite v Queenslande v Austrálii a pôsobí ako poradkyňa predsedu Poslaneckej Snemovny ČR.

zpět na článek