Môžeme v nich nájsť viacero ,lessons learned, pre česko-slovenskú diskusiu, ktorá sa rozbehla v r. 2010. Obe krajiny vidia vo vzájomnej spolupráci možný spôsob, ako ušetriť a súčasne si udržať vojenské spôsobilosti. To sa však podarí iba ak otázku spolupráce uchopia za správny koniec.
Každá diskusia o regionálnej spolupráci sa v podstate točí okolo troch základných otázok:
- s kým spolupracovať?
- na ktorých spôsobilostiach spolupracovať?
- do akej hĺbky spolupracovať?
Na tú poslednú otázku je viacero odpovedí: pojem "regionálna spolupráca" zahŕňa všetko od relatívne jednoduchej kooperácie v misiách, až po čiastočnú integráciu čiže napr. vybudovanie spoločného vojenského školstva (ako to urobili Balti), ,outsourcing' (ako napr. garantovaný prístup k výcvikovým strediskám za peňažnú kompenzáciu), či špecializácia (v rámci ktorej jedna krajina prevezme zodpovednosť za určitú spôsobilosť výmenou za podobnú službu od partnera). Základom všetkých týchto modelov musí byť reciprocita a vzájomný prospech; pointou spolupráce nie je charita.
Akú hĺbku spolupráce si Slovensko a Česko vyberú záleží od toho, čo od spolupráce očakávajú. Ak vládam ide o politické deklarácie družby a priateľstva, postačí spolupráca v misiách a relatívne ,povrchné' výmeny ako napríklad spoločné kurzy na akadémiách obrany. Ak nám ide o reálne úspory, tak tie sú práve v ,hlbokej' spolupráci, čiže čiastočnej integrácii. Postavením spoločných spôsobilostí sa eliminuje duplikácia a spoločnými nákupmi techniky sa dajú dosiahnuť úspory. Špecializácia umožňuje krajinám zrušiť určité spôsobilosti a investovať ušetrené prostriedky inde. Takto postavená spolupráca dovolí obom krajinám postaviť spolu viac síl a udržať si širšie spektrum spôsobilostí, ako keby sa o to každý štát snažil sám.
Na aké spôsobilosti by sa mala spolupráca sústrediť? V doterajších diskusiách vidno z oboch strán tendenciu zamerať sa na tie oblasti, kde máme najväčšie problémy s udržaním spôsobilostí (napr. zo slovenskej strany je to nadzvukové letectvo) alebo spoluprácu využiť ako nástroj na vytvorenie nových trhov pre techniku a služby (napr. česká ponuka na obnovu slovenských helikoptér). Možno sú to dobré nápady – ale nad výberom oblastí by bolo dobré rozmýšľať trochu systematickejšie. Analýza skúseností zo zahraničia ukazuje, že najväčšiu nádej na úspech majú tie oblasti spolupráce, ktoré ponúkli najväčší priestor na úspory pričom spôsobili najmenej politických problémov. Čiastočná integrácia - ak sa majú Česko a Slovensko touto cestou vybrať – je totiž cesta posiata politickými mínami.
V konečnom dôsledku znamená, že politici budú musieť vysvetliť, prečo sa určité zariadenia v jednej krajine zatvoria a rozšíria v druhej a prečo sa rušia či presúvajú pracovné miesta. A to sú ešte tie jednoduchšie problémy – keď sa integrujú spôsobilosti ako NATINADS (ochrana vzdušného priestoru), tak vlády budú musieť zvážiť, či a do akej miery sa vedia spoľahnuť jedna na druhú v prípade teroristického útoku. Ak by Česko a Slovensko chceli integrovať nasaditeľné spôsobilosti, tak veľmi citlivou otázkou bude, či ich budú vedieť aj spoločne nasadiť: zdieľame príbuzný prístup k misiám?
Z podcenenia politických prekážok vyplýva viacero rizík. Tým prvým je, že neušetríme: kopa krajín v Európe sa ,hrá' na integráciu: síce stavajú spoločné spôsobilosti ako napr. taliansko-nemecko-americký protiraketový systém MEADS, ale keďže neveria svojim partnerom, že projekt dotiahnu do konca, tak si ponechávajú aj národné alternatívy. V praxi to znamená, že platia dvakrát za to isté. Hrozí aj iný scenár: ak sa na integráciu vyberú spôsobilosti, ktorých nasadenie je politicky kontroverzné, môžu sa ukázať ako nepoužiteľné. Francúzi a Nemci vytvorili už v r. 1989 spoločnú, dobre a draho vycvičenú brigádu - ale nevedeli ju nasadiť v Afganistane, lebo sa nedohodli na tom kam a s akými národnými obmedzeniami by mala ísť. Obranná integrácia nie je oblasť, kde sa majú Slovensko a Česko učiť metódou pokusov a omylov. Ak si vyberieme nesprávne, neúspech spoločných projektov spôsobí, že politická vôla integrovať vymizne na niekoľko rokov.
|
Přečtěte si na natoaktual.cz související materiál: |
Všeobecne platí, že ľahšie sa zlučujú tie spôsobilosti, ktoré nie sú nasadzované do boja a nepodporujú priamo nasadené jednotky; v ich prípade nehrozia politické konflikty medzi zúčastnenými vládami o tom, kde a ako ich využiť. Výcvikové strediská, školstvo, oprava a údržba – tieto oblasti sú lepšími kandidátmi na spoluprácu a prípadné zlúčenia, hoci ani ony nie sú bez politických ,háčikov'. Zároveň platí, že obe krajiny najviac míňajú práve na takýchto bežných výdavkoch. Takže ak sa tu podarí ušetriť, je reálna nádej, že sa uvoľnia prostriedky na politicky citlivejšie programy ako NATINADS. Aj spôsobilosti, ktoré sa priamo neintegrujú, môžu profitovať z hlbšej spolupráce v iných oblastiach rezortu. V praxi to znamená, že ak by sa obe krajiny rozhodli lepšie využívať vzájomné výcvikové strediská, mohli by niektoré z vlastných zavrieť a ušetrené zdroje investovať napr. do letectva. Rovnaký efekt by malo zlúčenie vojenského vzdelávania do jedného zariadenia.
V každom prípade, výber spôsobilostí, ktoré by mohli byť predmetom spolupráce či integrácie, musí byť podložený analýzou finančných úspor a politicko/priemyselných následkov – takýto pevný analytický základ chráni spoluprácu pred zmenami politických nálad a vlád. Francúzi a Briti pracovali na nedávnej obrannej zmluve niekoľko rokov; ministerstvá potichu posúdili takmer 70 rôznych projektov aby si nakoniec vybrali len asi pol tucta. Severské krajiny šli na to inou cestou; poverili bývalého nórskeho ministra obrany Thorvalda Stoltenberga, aby vytvoril komisiu expertov, ktorá rok pracovala na odbornej analýze. ČR a SR majú rozbehnutú pracovnú skupinu, ktorá spĺňa podobný účel – bude ale dôležité, aby jej členom bolo dostatočne jasne zadefinované, do akej hĺbky spolupráce chcú vlády ísť a aké kritériá majú použiť pre výber oblastí spolupráce. Skupina musí mať tiež dosť času na vypracovanie návrhov, silnú a širokú odbornú expertízu a mala by mať aj väčší politický profil, ktorý by pomohol pripraviť verejnú mienku na závery jej práce.
Na záver ešte krátko k tretej otázke: s kým spolupracovať? Niektorí kritici tvrdia, že regionálna obranná spolupráca, o akej sa bavia ČR a SR, ohrozuje spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ. Ako alternatívu ponúkajú pan-európske inicatívy. Niektoré spôsobilosti si Európania už naozaj zabezpečujú na úrovni pan-európskej či dokonca transatlantickej: lietadlá AWACS sú typickým príkladom. Ale AWACS je zároveň aj varovaním. Systém nebol nasadený v Afganistane kvôli nezhodám medzi spojencami. Základným poučením z doterajších pokusov o integráciu je, že pan-európske iniciatívy majú oveľa menšiu šancu uspieť ako užšie regionálne modely spolupráce.
Zlúčenie spôsobilostí, aj tých najmenej citlivých, si vyžaduje veľkú dávku dôvery a často aj príbuznosť politických systémov a vojenských tradícií; pomôže tiež, ak už štáty medzi sebou v minulosti spolupracovali, čo je prípad SR a ČR. Nie vždy to boli dobré skúsenosti. Ale Česko a Slovensko sú ešte stále bližší jeden druhému ako iným krajinám regiónu. Ich cieľom by malo byť začať rozmýšľať o ozbrojených silách, ako o niečom, čo budujú nie na národnej, ale do veľkej miery na spoločnej úrovni. Chce to začať podrobne skúmať, ktoré oblasti integrovať, posúdiť všetky riziká a prínosy, systematicky budovať vzájomnú dôveru a postupne začať formovať politickú diskusiu a verejnú mienku v oboch krajinách.
Tomáš Valášek
autor působí v londýnském Centre for European Reform
a je externím poradcem slovenského ministra obrany
