Británia bola dlho vnímaná ako bezproblémová jadrová mocnosť, so stabilným politickým systémom a s iba marginálnymi vyhliadkami na akúkoľvek vnútornú systémovú nestabilitu. Avšak proces ústavných zmien začatých v 90. rokoch minulého storočia labouristickými vládami môže priniesť zaujímavé vyvrcholenie udalostí, ktoré začali aktom tzv. konštitučnej devolúcie. To, čo robí z tejto čisto politicko-vednej diskusie relevantný bezpečnostný problém, je fakt, že celý súčasný britský jadrový arzenál je umiestnený výhradne na škótskej pôde. Eventualita škótskeho odtrhnutia tak prináša celý rad serióznych politických a bezpečnostných implikácií.

Zatiaľ čo výsledok referenda nemožno, v tomto momente, podrobiť objektívnej a presnej prognostike, faktom ostáva, že prípadná prevaha afirmatívnej voľby "Áno" môže ľahko vyústiť v sériu udalostí vedúcich k vyhosteniu všetkých jadrových spôsobilostí – t.j. jadrových ponoriek, balistických rakiet typu Trident a prislúchajúcich jadrových hlavíc - zo škótskych výsostných teritórií. S blížiacim sa referendom učinilo vedenie vládnucej Škótskej národnej strany (SNP) prelomové rozhodnutie formálne prehodnotiť svoju historickú opozíciu voči idei členstva v NATO, otvárajúc tak cestu pre prípadnú budúcu kandidatúru k členstvu v Aliancii – už ako nezávislá Škótska republika.

Na strane druhej, myšlienkový pokrok vo vnímaní role Aliancie v žiadnom prípade neznamená koniec historickej opozície SNP voči hlavným existenčným pilierom Aliancie – ako je napríklad existencia jadrového "dáždnika" nad Alianciou. SNP tak i naďalej vníma oponentúru existencie jadrových zbrani na škótskom území ako neotrasiteľný základ identity obrannej politiky (eventuálnej) krajiny.

Mimo striktný rámec problematiky jadrových zbraní, je eventuálna škótska nezávislosť výzvou aj na poli konvenčných obranných prostriedkov. Prípadné nezávislé Škótsko by sa totiž ocitlo v stave značnej poddimenzovanosti tak na poli personálnej, ako aj spôsobilostnej. Námorníctvo, pozemné aj vzdušné sily by stáli pred jednoznačnou nutnosťou konsolidácie vo svetle požiadaviek novovytvorenej reality samostatnosti.

Odsun britských obranných jednotiek zo škótskej pôdy by zanechal pôvodne škótske vojenské spôsobilosti (t.j. málopočetné cvičné stíhačky, helikoptéry, menšie námorné plavidlá a obrnené vozidlá) jednoznačne pod úrovňou existenčného minima pre krajinu danej veľkosti a geografickej predispozície.

Navyše, s ozbrojenými silami o početnosti cca. 10 tisíc až 12 tisíc členov by nezávislé Škótsko predstavovalo iba ďalší príspevok do "ligy máloschopných" obranných aktérov európskeho kontinentu. Kráľovské letectvo má dlhú tradíciu prítomnosti na škótskej zemi. Aj keď razantné fiškálne škrty posledných rokov vyprodukovali redukciu dvoch leteckých základní, severne pobrežie Británie je naďalej patrolované zo základne Lossiemouth. V prípade deklarácie nezávislosti bude Škótsko čeliť výzve vybudovať vlastné obranné letecké kapacity resp. "tolerovať" trvalú britskú prítomnosť vo vlastnej krajine.

Z dôvodu vysokých finančných nákladov spojených s obstarávaním a údržbou stíhačiek "prvej ligy" je značne pravdepodobné, že by sa Škótsko snažilo replikovať príklad Baltických krajín, Slovinska, Luxemburgu či neďalekého Islandu a preferovalo by kooperatívny prístup k ochrane svojho neba - ako alternatívu k čisto pro-britskej závislosti. Samozrejme, predovšetkým za predpokladu úzkej spolupráce, ideálne členstva v Severoatlantickej aliancií.

Osud britského jadrového odstrašenia po (eventuálnej) škótskej secesií...

Ak by Škótsko získalo štatút nezávislého štátu, najpodstatnejším bezpečnostným aspektom britskej obrannej politiky by bol osud ich jadrových odstrašovacích spôsobilostí. V súčasnej dobe, je celý jadrový arzenál britskej koruny limitovaný na operabilitu zo štyroch jadrových ponoriek triedy Vanguard. Pričom jadrové ponorky trvalo kotvia na námornej základni v mestečku Faslane a jadrové balistické rakety s prislúchajúcimi jadrovými hlavicami sú uložené v susednom mestečku Coulport asi 30 míľ západne od škótskej hospodárskej metropole Glasgow. V prípade odtrhnutia Škótska sa pre Londýn ako zdanlivo najjednoduchšia možnosť javí relokácia jadrových zbraní zo škótskych teritórií.

V realite je však tato alternatíva, finančne a logisticky nezrealizovateľná. Aj keby bol Londýn schopný nájsť vyhovujúcu alternatívnu základňu pre svoje jadrové ponorky a vybudovať podpornú infraštruktúru, výstavba príslušných jednotiek by mohla trvať, podľa nedávnych štúdii britského parlamentného výboru, až dve desaťročia. Ďalšou alternatívou, z perspektívy úspory nákladov omnoho zaujímavejšia, je kompletná obmena súčasnej flotily britských jadrových ponoriek – s akcentom na uprednostnenie nebalistických, riadených raketových nosičov. Napriek pravdepodobnej výraznej úspore nákladov, by však táto reforma mala za cenu relevantný pokles účinnej odstrašujúcej spôsobilosti Spojeného kráľovstva. Aj bez ohľadu na tzv. "škótsky aspekt" je jadrový arzenál Británie relatívne blízko konca vlastnej oficiálnej prevádzkovej životnosti. Je výsledkom všeobecného úzusu, že žiadna v alternatív postavenej na inej technologickej báze, ako rakiet typu Trident nedisponuje potenciálom k dosiahnutiu porovnateľného odstrašujúceho účinku.

V prípade reálnej škótskej secesie by prichádzala do úvahy aj úplná a "okamžitá" terminácia jadrových odstrašujúcich prostriedkov – t.j. de facto úplné jadrové odzbrojenie Spojeného kráľovsva. Tento scenár, bez ohľadu na to, ako veľmi sa opiera o súčasnú realitu, by zo sebou niesol širokú škálu strategických dôsledkov - nevynímajúc ani obranu a jadrové odstrašovanie samotnej Severoatlantickej aliancie.

... a prípadné dôsledky pre NATO - "jadrovú alianciu"

Jadrové zbrane sú už dlho neoddeliteľnou súčasťou Aliancie, ako kľúčový faktor jej historickej identity a potencie poskytovateľa bezpečnosti a stability. Strategická koncepcia z roku 2010, definuje NATO, ako "jadrovú alianciu", uvádzajúc jadrovej arzenály Francúzska, Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických ako základné piliere spoločného spojeneckého jadrového odstrašovania.

Tá istá Strategická koncepcia volá po záväzku vytvorenia podmienok pre svet bez jadrových zbraní – ale zároveň akcentuje charakter organizácie ako "jadrovej aliancie" po úplnú dobu životnosti poslednej nukleárnej zbrane na tomto svete. Súčasná doktrína obrany a odstrašovania počíta s trvalou a konzistentnou prítomnosťou všetkých troch pilierov, preto by eventuálny britsky jadrový "exit" mohol mať vplyv na vnútroaliančný balans jadrových síl – potenciálne tak navigujúc "jadrovú alianciu" na úskalia menej žiaducich vôd.

Ak NATO vytrvá na postoji zachovania súčasnej jadrovej štruktúry, môže tak nepriamo obmedziť mantinely budúcej škótskej bezpečnostno-politickej svojvôle zoči-voči osudu britských jadrových zbraní. Vládnuce SNP by však najradšej videlo miesto Škótska v Aliancii po vzoru ďalšieho severského člena – Nórska. Nórske kráľovstvo totiž oficiálne deklaruje po dobu vyše štvrťstoročia, že bez ohľadu na členstvo a záväzky k NATO žiadne jadrové zbrane nemôžu byť ani skladované, ani nasadzovane v rámci nórskych výsostných hraníc.

Avšak, pravdepodobnosť, že by Škótsko zdedilo všetky zmluvné záväzky (uzavreté ako súčasť Spojeného kráľovstva), je v skutku marginálna. Preto by uplatnenie štatútu automatického včlenenia do Aliancie neprichádzalo v úvahu, a Škótsko by muselo podstúpiť všetku procesnú postupnosť regulárneho prístupového procesu do Severoatlantickej aliancie. Aj keby sa Škótsko nakoniec rozhodlo pre menej ambiciózny vzťah so Alianciou, ako príklad sa núka spolupráca v rámci programu Partnerstvo pre mier, ako novo vznikajúca politická entita by musela prispôsobiť uplatňovanie svojej obrannej politiky v relatívne vysokom súlade s prístupmi NATO.

V prípade, že by Škótsko usilovalo o plné členstvo v "jadrovej" Aliancii, ako to indikuje posledný hodnotový posun v rámci SNP, je nanajvýš za hranicami seriózneho uvažovania predpokladať kombináciu uplatnenia škótskych žiadostí pre okamžitý odsun britských jadrových zbrani s akceptáciou nukleárnej doktríny Aliancie ako bezvýhradne reálnu. Pre Alianciu by plná inkorporácia člena, ktorý neprijíma jej základné koncepcie a hodnoty bola silno vnútorne narúšajúca, samozrejme za optimistického predpokladu, že by bola vôbec zrealizovateľna. Deklarujúc, že efektivita a udržateľnosť aliančného jadrového dáždnika je možná iba za predpokladu prítomnosti zodpovedného príspevku každého člena - v rámci svojich vlastných limitov - stavia pozície Aliancie a Británie do stavu plného súladu.

K dnešnému dňu je idea nezávislého Škótska stále v polohe vzdialenej, no stále predstaviteľnej, vízie. Ak škótsky apetít po vyslovení nezávislosti pretrvá do budúcna, z dlhodobej perspektívy, môže Spojene kráľovstvo čeliť hneď niekoľkým pokusom o prekreslenie svojich hraníc. Súčasná štruktúra ostrovných jadrových síl koreluje s charakterom a mierou hrozieb, ktoré môže špecificky adresovať, iba do relatívne nízkej miery.

Avšak, historickým vývojom určená nediverzifikovaná alokácia britských jadrových zbraní bude naďalej predstavovať relevantnú komplikáciu – a to nielen z politického hľadiska. Odhliadnuc od toho ako reálne kontúry škótska snaha o nezávislosť nadobudne, budú britské jadrové sily dlhodobo čeliť výzvam, ktoré sa neobmedzia výhradne na otázky kvantity aj kvality - množstva jadrových hlavíc a charakteru hlavicových nosičov.

Tomáš A. Nagy
autor je Research Fellow ve Central European Policy Institute (CEPI), Slovak Atlantic Commission