Zbraňami rinčiaca ruská rétorika je ale podmienená niečím celkom iným než obrannými úvahami ruských bezpečnostných expertov a politikov. Súvisí s novým mocenským nástupom Ruska, s jeho vzrastajúcim sebavedomím a s jeho odklonom od kooperatívnej bezpečnosti, v systéme ktorej Rusko nemôže realizovať agresívnu a hegemonistickú politiku, ku ktorej sa po dvoch desaťročiach veľmocenského útlmu táto krajina opäť vracia.

Rusko sa dnes nachádza plne v zajatí fenoménu, ktorý sa niekedy označuje ako revanšizmus, teda termín, ktorým kedysi ruská (t.j. vtedy sovietska) propaganda účelovo označovala politiku tej demokratickej časti rozdeleného Nemecka. Z pohľadu dnešných hodnôt je to odsúdeniahodná, ale celkom očakávaná ruská reakcia na metamorfózy vonkajšieho prostredia: na momentálny úpadok vplyvu a prestíže USA, na rozširovanie NATO, na pokusy EÚ opäť (akokoľvek beznádejne) formulovať vlastnú bezpečnostnú a obrannú politiku. Je to aj reakcia na pretrvávajúce latentné ohrozenie ruskej teritoriálnej integrity v dôsledku odstredivých politických aj vojenských síl na Severnom Kaukaze. 

Medzinárodný spor o radar v susednej Českej republike nie je vôbec (a Rusko sa to ani nesnaží skrývať) bitkou o miniatúrne obranné zariadenie. V hre, ktorú na medzinárodnej scéne Rusko v plnej sile rozohralo na počiatku tohto roka, je neporovnateľne viac: nejde o nič menšie ako o historické imperiálne insígnie Ruska, ktoré na prelome 80. a 90. rokov utrpelo kolosálny debakel svojej dejinnej expanzie na západ a juh. Rusov (vystupovali ako „Sovieti“) najprv vyhnali z Afganistanu, potom im zbúrali berlínsky múr. Rusko takmer cez noc prišlo o všetky satelity v strednej východnej Európe a nakoniec sa zrútil aj brilantný imperiálny rámec ruskej veľmocenskosti, ktorý nemal vo svetových dejinách obdobu - Sovietsky zväz.

Plánovaný výbuch ruskej nevôle vo veci českého radaru, sprevádzaný technickými chybami na ropovode na trase Rusko - Česko a nezakrytými vyhrážkami obrátiť na Česko a prípadne na ďalších bývalých spojencov rakety s nukleárnymi hlavicami, majú svoju neúprosnú revanšistickú logiku. Rusku ostávali po rozpade ZSSR len dve hlavné opcie: buď sa prispôsobiť svetovému konkurenčnému prostrediu alebo vstúpiť do recidívy svojej minulosti, ktorú charakterizovalo vodcovstvo a vláda tenkej vrstvy štátnych úradníkov. Len druhý z týchto dvoch scenárov poskytuje záruku opätovného obnovenia vplyvu v rámcoch bývalého impéria.

Ruské, post-sovietske zahraničnopolitické aktíva sa opierajú o tradičné, geopolitické chápanie mocenskej úlohy štátu a jeho expanzie: tam, kde spočinie „čižma“ nášho vojaka, tam siaha naša neobmedzená moc. Ruské myslenie ťažko dokáže tento stereotyp prekonať a v ruskom chápaní sa výstavba dvoch základní na území bývalých satelitov rovná čižme amerického vojaka na kedysi de facto ruskom území. Toto nie je konštelácia, ktorú by imperiálna myseľ revanšistického ruského politika vedela stráviť. Ak prezident Medvedev hovorí, že radar v Česku Rusov „uráža“, je to celkom vierohodné tvrdenie. Americká základňa na území krajiny, ktorú si Rusko po oslobodení v r. 1945 najprv prisvojilo a napokon si ju o dve desaťročia neskôr dodatočne poistilo nezakrytou vojenskou okupáciou, nie je vôbec kompatibilná s ruskými plánmi na obnovu mocenského vplyvu.

Bolo len otázkou času, kedy Rusko premietne svoje driemajúce post-koloniálne inštinkty do revízie svojich pohnutých dejín z obdobia úpadku ZSSR. Ruský liberálny historik Jurij Afanasjev hovorí, že „postoj k dejinám je uholným kameňom každej ideológie“ a dejepisný revanšizmus v Rusku na seba nedal dlho čakať. Už v minulom roku sa ruská vláda, pod záštitou samotného prezidenta Putina rozhodla odstrániť „zmätok“ z hláv ruských učiteľov dejepisu. Dovtedy bolo zvykom, že učitelia dejepisu využívali ideovú bezradnosť v osnovách a používali celkom slobodne rôzne učebné podklady. Doteraz málo reflektovaným výsledkom putinovskej éry je ideová unifikácia v učebných osnovách dejepisu. Ruskí učitelia majú teraz konečne k dispozícii manuál, ako správne interpretovať sovietske dejiny po druhej svetovej vojne: „Moderné dejiny Ruska 1945-2006: Príručka pre učiteľov dejepisu“. To, čo sa tam prezentuje, celkom korešponduje s hrozbou namieriť rakety na bývalých spojencov.

Ruský študent sa teraz bude učiť, že rozpad ZSSR v r. 1991 nebol historický predel, ktorý dal Rusku šancu vykročiť po novej trajektórii (tak sa to o svojom roku 1945 učia študenti v Nemecku). Naopak, rozpad ZSSR a strata okolitého sovietskeho impéria boli „tragickým omylom“. Príručka vôbec nepopiera stalinské represie či vojenské okupácie Maďarska (1956) a Československa (1968), ale ospravedlňuje tieto udalosti ako historickú nutnosť vyvolanú studenou vojnou a „Američanmi“. Stalin, aj napriek „tragickým omylom“ vraj konal nutné zlo, zatiaľ čo Michail Gorbačov je hodnotený negatívne: prišiel o strednú Európu, čím „pre ZSSR stratil bezpečnostný pás, ktorý sa v priebehu niekoľkých rokov stal oblasťou cudzieho vplyvu so základňami NATO hodinu od Peterburgu“.

Najlepšou ruskou reakciou má byť „mobilizácia zdrojov a konsolidácia moci v rukách silného vodcu“. Záverečná kapitola príručky už aj našla slogan pre nový typ demokracie v Rusku: volá sa – podľa názvu tejto kapitoly – „suverénna demokracia“. 

Ivo Samson
Autor je vedúcim programu Medzinárodná bezpečnosť
vo Výskumnom centre Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku