Neúspešné pokusy o autonómnu európsku obranu
Skutočnosť, že obranná sebestačnosť povojnovej demokratickej Európy, resp. jej integračných štruktúr (EHS, ES, EÚ) je tým najslabším miestom európskej integrácie, je zrejmá. Tá časť Európy, ktorá v druhej polovici 40. rokov 20. storočia neskončila v sovietskej sfére vplyvu a neusilovala sa o neutrálne postoje, sa beznádejne usilovala o inštitucionalizáciu európskej obrany. Všetky doterajšie projekty však zlyhali: patrí k nim Zmluva z Dunkerque z r. 1947 a výsledná zmluva o Západnej únii (Bruselská zmluva) z r. 1948, projekt Európskeho obranného spoločenstva (1952), tzv. modifikovanej Bruselskej zmluvy, resp. Západoeurópskej únie (1954), pokusov oživiť činnosť tejto únie v 70. rokoch, projekt Spoločnej Európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky po Maastrichtskej zmluve (1991) a nakoniec nevydarený projekt Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky (EBOP) po summitoch EÚ v Kolíne nad Rýnom a v Helsinkách (1999).

Summit EÚ v Helsinkách v decembri 1999 bol povzbudivý v tom zmysle, že EÚ sa zaviazalo vybudovať do decembra 2003 Európsku jednotku rýchleho nasadenia v počte až 60.000 príslušníkov. To pri tzv. trojkovom režime znamenalo, že EÚ bude schopná mať do konca r. 2003 až 180 000 príslušníkov európskych ozbrojených síl, ktoré budú schopné zasahovať v krízových oblastiach a plniť tak prinajmenšom tzv. petersbergské úlohy. Pri tzv. štvorkovom modeli, ktorý je efektívnejší, by to však znamenalo už takmer švrťmiliónovú európsku armádu. 

Dichotómia EÚ – NATO
Otázka vzťahu európskych spojencov v rámci NATO voči USA sa naplno otvorila po skončení studenej vojny a kríza, ktorá nastala v dôsledku operácie Iracká sloboda v r. 2003 bola len logickým vyvrcholením napätia medzi tzv. „atlanticistami“ na jednej a „euroautonomistami“ na druhej strane. Táto kríza sa niekedy mylne považuje za euro-americkú krízu, v skutočnosti však rozdelila nie USA a EÚ, ale skôr európskych spojencov vnútri NATO.

Duplicita („dichotómia“) sa v súčasnosti prejavuje v proliferácii projektov obrany v transatlantickom priestore: V rámci NATO prebieha plnenie projektu, ktorý prijal Pražský summit NATO v r. 2002 – Sily reakcie NATO (NRF); EÚ medzitým rezignovala na vybudovanie jednotiek rýchlej reakcie (ERRF) a vytvorila v r. 2003 projekt bojových jednotiek (battle groups); súčasne s tým začala EÚ preberať niektoré operácie – či už vojenského alebo policajného charakteru.

Úsilie EÚ o EBOP je inak mimoriadne chvályhodný. Je v záujme nielen EÚ, ale aj USA, ktoré potrebujú takého spojenca, ktorý na seba bude preberať nielen bezpečnostno-politickú, ale aj vojensko-politickú, resp. obrannú zodpovednosť. Práve v tejto oblasti bola Európa doteraz neúspešná a jej aktivity sa v teoretickej rovine jednak duplicitne prekrývali s NATO a v praktickej sfére sa navyše vždy ukazovali ako aktivity skôr deklamatívneho a deklaratívneho charakteru.

EÚ v kľúčovej otázke – v schopnosti splniť svoj harmonogram v oblasti vybudovania vojenských spôsobilostí (v podobe „Európskej jednotky rýchleho nasadenia“) do konca r. 2003, ako to stanovil Helsinský summit EÚ, opäť neuspela. Termín nakoniec v decembri r. 2003 opäť posunula do r. 2010, keď si stanovila nový projekt – Rámcové ciele (Headline Goal) 2010. EÚ definovala aj nové vojenské inštrumenty, ktorými chce dosiahnuť obrannú pripravenosť.

Skromné úspechy EBOP
V r. 2004 EÚ mohla prezentovať už aj určité úspešné výsledky pri vlastných operáciách z predchádzajúceho roka, ktoré mali charakter krízového manažmentu: policajná misia v Bosne a Hercegovine; operácia Concordia v bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko, keď sa podarilo demonštrovať využitie dohôd medzi NATO a EÚ „Berlín plus“ podpísaných v r. 2003. Operácia sa síce skončila ešte v r. 2003, ale dostala policajnú kontinuitu v podobe ďalšej operácie od konca roku 2003.

Akýsi „Rubikon“ nakoniec prekročila EÚ tým, že sa v rámci vojenskej operácie Artemis zapojila do bezpečnostnej stabilizácie mimo európskeho kontinentu, keď sa na severovýchode Demokratickej republiky Kongo EÚ pokúsila zabrániť vzniku veľkej humanitárnej krízy. Operácia Artemis bola prvou operáciou, ktorú EÚ vykonala samostatne a na žiadosť generálneho tajomníka OSN. Špecifikom tejto operácie bol malý objem vyslaných príslušníkov ozbrojených síl (okolo 1.800), skutočnosť, že drvivú väčšinu z nich poskytla bývalá koloniálna veľmoc v oblasti (Francúzsko), ale aj to, že táto prvá vojenská operácia ozbrojených síl EÚ mimo Európy nevyužila mechanizmus dohody „Berlín plus“. 

V r. 2004 nakoniec prebehla (so začiatkom v decembri 2003) policajná misia Proxima, ktorá fakticky naviazala na operáciu Concordia, opäť v bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko. V roku 2004 začala EÚ preberať misiu mnohonárodných síl v Bosne a Herzegovine (SFOR), ktoré boli dovtedy pod velením NATO. Vojenská operácia Althea tiež reagovala na rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN (č. 1551). Napriek tomu, že NATO si ponechalo obmedzenú zodpovednosť vo veliteľských štruktúrach (v Sarajeve), ide o ďalší príklad preberania zodpovednosti za mier a stabilitu v Európe ozbrojenými silami EÚ – tento krát pri aplikácii mechanizmov „Berlín plus“.

Ide o podstatne masívnejšie nasadenie ozbrojených síl členských krajín EÚ než v prípade operácie Artemis. Althea nahradzuje NATO aj kvantitatívne, čiže záväzok je udržiavať v Bosne a Hercegovine ozbrojené sily v početnom objeme 7.000 príslušníkov a napomáhať tak implementáciu dohôd z Daytonu o garantovaní bezpečného a stabilného prostredia v tejto krajine.

Toto všetko však nie sú operácie, ktoré by reagovali na kľúčové bezpečnostné hrozby, ako ich definuje Európska bezpečnostná stratégia z decembra 2003. Na „demokratické intervencie“, ktoré by eliminovali nebezpečenstvá v tzv. zlyhávajúcich štátoch, EBOP jednoducho nemá spôsobilosti.         

Ivo Samson
Výskumné centrum
Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku