Vláda SR vo svojom programovom vyhlásení potvrdila  zachovanie všetkých záväzkov vyplývajúcich z členstva Slovenska v Severoatlantickej aliancii a z jeho zapojenia do Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky.

Vedúci predstavitelia rezortov zahraničných vecí a obrany sa prihlásili ku kontinuite bezpečnostnej a obrannej politiky SR a k záujmu nadviazať na dosiahnuté výsledky predchádzajúcej vládnej garnitúry. V priebehu posledných dvoch rokov boli tieto deklarácie overené praxou. Naposledy k tomu došlo v súvislosti so summitom NATO v Bukurešti, ktorý nastavil zrkadlo slovám a skutkom súčasného politického vedenia Slovenskej republiky.

Agenda summitu sa týkala troch kľúčových otázok: operácie krízového manažmentu pod velením NATO s dôrazom na misiu ISAF v Afgansitane, rozšírenie Aliancie o nových členov z juhovýchodnej Európy (Chorvátsko, Albánsko) a integračné perspektívy krajín čiernomorsko-kaukazskej oblasti (Ukrajina, Gruzínsko), transformácia NATO v politickej a vojenskej oblasti.  Slovenská republika ústami prezidenta Ivana Gašparoviča potvrdila dvojnásobne zväčšenie expedičného kontingentu Ozbrojených síl SR v rámci ISAF. Na základe rozhodnutia parlamentu sa počet slovenských vojakov zvýši na 111 a k ich nasadeniu dôjde v operačne exponovanej oblasti na juhu Afganistanu. Preberú zodpovednosť za ochranu základne Tarin Kowt v afganskej provincii Uruzgan, ktorá je pod holandským velením. V provincii Kandahár v spolupráci s Kanadou bude pôsobiť slovenský operačný výcvikový a styčný tím (OMLT) a eventuálne aj strážna jednotka na letisku v samotnom Kandaháre.  Prezident I. Gašparovič v tejto súvislosti deklaroval, že "Slovensko postupne rozvíja svoju účasť v ISAF spôsobom, ktorým sa usiluje maximalizovať náš potenciál solidarity. Ťažiskom pôsobenia sa jednoznačne stal juh Afganistanu“.

Slovenská republika hlasovala za vstup Chorvátska a Albánska do NATO a prihlásila sa k  politike „otvorených dverí“ vo vzťahu k integračným ambíciám Ukrajiny a Gruzínska. Slovenskí politickí predstavitelia, ktorí sa zúčastnili summitu v Bukurešti, podporujú skoré zapojenie týchto dvoch krajín čiernomorsko-kaukazského  regiónu do Akčného plánu členstva. V súvislosti s tretím kľúčovým bodom agendy summitu Slovenská republika deklarovala svoj záujem na pokračovaní politickej transformácie NATO a na zlepšovaní jeho  vojenských spôsobilostí.

Na základe analýzy politických vyhlásení a v praxi uskutočňovaných krokov je možné konštatovať, že bezpečnostná a obranná politika Slovenskej republiky ostáva zatiaľ stabilná a predvídateľná. Súčasná vládna koalícia tak plní svoje predsavzatia o zachovaní jej kontinuity. Tento obraz však narúšajú príležitostné vyjadrenia lídra vládnej koalície a predsedu vlády R. Fica, ktoré sa nezhodujú s oficiálne deklarovanou líniou prezentovanou ministrami zahraničných vecí a obrany, ako aj prezidentom SR.  Posledným príkladom bolo nedávne vystúpenia premiéra R. Fica v relácii českej televízie, v ktorom kritizoval plánované vytvorenie základní americkej protiraketovej obrany na území Českej republiky a Poľska. Predseda vlády v tejto súvislosti uviedol, že „je veľmi zvláštne, že Európa mlčky sleduje, ako prichádza nová éra umiestňovania cudzích vojsk na európskom kontinente“. O otázke protiraketovej obrany by mala podľa premiéra R. Fica diskutovať najmä EÚ ako "najrozhodujúcejšia organizácia v tomto priestore".

Zatiaľ čo kritika protiraketového systému USA vyvolala pred summitom NATO v Bukurešti polemickú diskusiu o nejasnej pozícii Slovenskej republiky k tejto otázke,  vyjadrenia týkajúce sa roly EÚ ostali na okraji pozornosti. Avšak práve dôraz položený na EÚ ako bezpečnostného aktéra, ktorý sa pravidelne objavuje vo vyjadreniach predsedu vlády R. Fica, predstavuje potenciálne významný faktor, ktorý môže v budúcnosti ovplyvniť charakter bezpečnostnej a obrannej politiky SR.  V prípade, že R. Fico bude zostavovať vládnu koalíciu aj po parlamentných voľbách v roku 2010, tak  veľmi pravdepodobne dôjde k zmene priorít a namiesto NATO sa primárnym rámcom slovenskej bezpečnostnej a obrannej politiky stane EÚ. Tento posun by bol motivovaný hodnotovou orientáciou a presvedčením R. Fica a jeho straníckeho okolia a súvisel by najmä s vnútropolitickými faktormi.

Zaujímavé a  trochu paradoxné je na tomto scenári to, že v strednodobom časovom horizonte by sa mohlo ukázať, že ideovo-politicky motivovaný posun v  bezpečnostnej a obrannej politike SR reflektuje reálne zmeny v európskej bezpečnostnej architektúre. Nie je totiž žiadnym tajomstvom, že Aliancia rieši vážne vnútorné problémy, ktoré môžu spôsobiť pokles jej významu a nárast strategickej dôležitosti EÚ. Potvrdzujú to aj zložité negociácie a náročné hľadanie kompromisov pred summitom NATO v Bukurešti, ktoré v mnohých prípadoch mali polovičatý charakter.

Význam a dôveryhodnosť Severoatlantickej aliancie závisí od schopnosti členských krajín nachádzať zhodu nielen vo vnímaní bezpečnostných hrozieb, ale aj v metódach a spôsoboch ako tieto hrozby neutralizovať. V priebehu 90-tych rokov existoval politický konsenzus o potrebe prispôsobiť NATO zmeneným podmienkam po skončení studenej vojny, ktorý sa prejavil na jednotnom postoji všetkých členských krajín ako k otázke rozšírenia Aliancie, tak aj k otázke vojenských zásahov v Bosne a Hercegovine a v Kosove.  V prvej dekáde 21. storočia však  členovia NATO už vo výrazne menšej miere nachádzajú zhodu v kľúčových otázkach medzinárodnej bezpečnosti.

V politickej rovine došlo k akútnej vnútornej kríze Aliancie v otázke Iraku a vo vojenskej rovine dochádza k  latentnej vnútornej kríze v otázke Afganistanu. Neschopnosť členských krajín dohodnúť sa na spôsobe neutralizácie režimu S. Husajna spôsobila,  že politická transformácia NATO do podoby globálneho bezpečnostného aktéra sa zastavila.  Súčasná neschopnosť väčšiny európskych členov  efektívne sa zapojiť do misie ISAF zasa spôsobuje, že stagnuje aj vojenská transformácia NATO. V prípade, že tieto vnútorné problémy nebudú v horizonte najbližších 2 až 3 rokov vyriešené, dôjde k postupnej marginalizácii  medzinárodného významu Severoatlantickej aliancie. Z politického hľadiska by NATO ostalo iba regionálnou štruktúrou formálneho charakteru a kľúčové otázky euro-atlantickej bezpečnosti by boli  riešené na bilaterálnej úrovni medzi USA a jednotlivými európskymi mocnosťami.  Z vojenského hľadiska by NATO ostalo iba štruktúrou kolektívnej obrany územia členských štátov pred hrozbou vonkajšej intervencie, ktorá je však v súčasnosti málo pravdepodobná a takou ostane aj najbližšie desaťročie.

Matúš Korba
Projektový koordinátor Centra bezpečnostných štúdií (CSS)