Ranné analýzy naznačujú, že podiel na vyhrotení situácie v Južnom Osetsku mali obaja aktéri. Bukureštský summit NATO priniesol Gruzínsku nádej a proti-raketovej obrane zasvietil zelenú. Avšak keď sa gruzínske vedenie bezbranne pozeralo na prilietajúce ruské balistické rakety, mohlo iba skonštatovať, že od partnerstva k členstvu v Aliancii ho delí veľká, čerstvo prehĺbená priepasť.

Konflikt na Kaukaze predstavuje priesečník dvoch kriticky dôležitých otázok súčasnej bezpečnostnej politiky – geopolitické smerovanie krajín bývalého Sovietskeho zväzu, predovšetkým Gruzínska a Ukrajiny, a proti-raketová obrana, ktorá je jedná z ťažiskových oblastí, v ktorej by chceli NATO, USA, a Rusko perspektívne spolupracovať. Moskva sa svetu odprezentovala ako hráč, ktorý je pripravený tvrdo si brániť svoje mocenské sféry vplyvu, a pritom sa nezľakne ani transatlantickej lavíny, ktorá sa na neho zo západu valí.

Zároveň, uprostred rozpálenej diskusie o rozmiestnení amerických prvkov proti-raketovej obrany v Európe, našla Moskva toľko odvahy, aby na bombardovanie gruzínskeho ropovodu nasadila balistické strely SS-21. Gruzínsko ešte stále smúti nad posledným summitom NATO, kde sa mu nedostalo príležitosti vstúpiť do aliančného programu MAP. Tentokrát ho Západ tiež veľmi nepotešil, keďže pravdepodobne od neho očakávalo trochu viac, ako len humanitárnu pomoc.

Generálny tajomník NATO, Jaap de Hoop Scheffer, po mimoriadnom zasadaní Severoatlantickej rady 26+1 ale Gruzínsko utešil a uviedol, že Aliancia bude pokračovať v plnení záverečnej deklarácie z Bukurešti, a tak jedného dňa Gruzínsko privíta medzi sebou ako riadneho člena isteného Článkom 5 Washingtonskej zmluvy.

Paradoxne tá istá deklarácia pozitívne hodnotila doposiaľ vykonanú spoluprácu medzi NATO a Ruskou federáciou v oblasti protiraketovej obrany. Dnes je však situácia natoľko vyhranená, že Rusku pomaly začína kypieť z hrnca. Zatiaľ čo ruskí velitelia použitím taktických balistických striel na gruzínske ekonomicky vitálne ciele chceli svetu demonštrovať, že Rusko bojaschopné rakety má, Poľsko a USA sa po dlhom vyjednávaní dohodli na umiestnení amerických interceptorov na poľskom území.

Rusku sa tieto interceptory výsostne nepáčia, o čom svedčí aj rétorika jeho popredných predstaviteľov. Zástupca náčelníka ruského generálneho štábu, generál Nogovitsyn, dokonca pohrozil, že sa týmto krokom Poľsko „vystavuje úderu – na 100%.“ Vyhrážky Ruska namieriť svoje rakety na poľské ciele sú podložené argumentom, že americké interceptory v Poľsku sú určené proti ruským útočným raketám.

Rusku sa napokon dostáva odpoveď „áno“, aspoň čiastočne. Totiž sprievodný defenzívny systém, Patriot PAC-3, ktorý si poliaci sami vyžiadali na ochranu svojho územia, bude určený zasiahnúť proti prilietajúcim taktickým balistickým raketám - práve takým, aké Rusko nedávno odpálilo na Gruzínsko. Či sa už ruské vedenie rozhodne rozmiestniť rakety v Kaliningradskej oblasti, Bielorusku, alebo na ponorkách Baltskej flotily, 96 kompaktných batérií Patriot, ktoré disponujú vlastným radarom, by malo poľské územie pred útokom balistických rakiet krátkeho doletu hravo ochrániť. Avšak jedno ostáva nezmenené – 10 interceptorov GBI v Poľsku, ktoré sú určené proti raketám dlhého doletu, ani radar v Česku v žiadnom prípade nie sú určené proti ruskému strategickému raketovému arzenálu – ani ho neobmedzia, ani neznehodnotia.

Ak raz Gruzínsko vstúpi do NATO, možno bude mať na svojom území podobný systém, ktorý by ho chránil pred útokom balistickou strelou. Dovtedy však Gruzínsko v žiadnom prípade nemôže prepadnúť bukureštskej nostalgii, keď kývalo chorvátsko-albánskemu vlaku do NATO na šťastnú cestu. Takisto nesmie podľahnúť akýmkoľvek provokáciám z ruskej strany vedúce ku konfliktom, ktoré by Gruzínsku len ďalej uberali na stabilite. Práve stabilita je hodnota, ktorá môže byť pre Západ tá rozhodujúca.

Na druhej strane, iba čas ukáže, koľko úsilia a obety sú západné demokracie ochotné vložiť do gruzínskeho túžobného členstva v Aliancii, ktoré by však mohlo byť na úkor väčších perspektív. S Ruskom sa totiž do budúcnosti počíta ako významným partnerom najmä v boji proti terorizmu a šírení zbraní hromadného ničenia, avšak možnosti širšej vzájomnej spolupráce ostávajú otvorené. Otvorená ostáva aj otázka Gruzínska. Západ sa bude musieť rozhodnúť, či sa jeho súcitná rétorika premietne aj do skutkov v presvedčení, že Gruzínsko nie je „mačka vo vreci,“ ale stabilná demokracia schopná prispieť k transatlantickému spoločenstvu, alebo ostane iba pri slovách a Rusko si túto malú, hornatú krajinu opäť zahalí svojím mocenským plášťom.

Peter Pindjak
Autor je študentom politických vied na Louisiana Scholars’ College