Organizačný chaos
Organizačné nedostatky tohto summitu sa týkajú nedostatočne pripravenej agendy. Keďže ku kľúčovým témam summitu – popri operácii NATO v Afganistane – bola aj otázka ďalšieho rozšírenia Aliancie, ktorá nedopadla podľa predpokladaného scenára. Z troch krajín, ktoré očakávali pozvanie, sa to podarilo len dvom – Albánku a Chorvátsku, aj keď Macedónsko, ktoré bolo odmietnuté, spĺňalo kritériá na pozvanie prinajmenšom rovnako uspokojivo ako Albánsko. Krajiny, ktoré očakávali prijatie do Akčného plánu členstva (MAP), neuspeli vôbec.

Summit v Bukurešti sa tak odlišoval od tých predchádzajúcich v tom, že nebol vopred dohodnutý konsenzus v otázke rozširovania , čo je nielen nutné, ale aj úplne legitímne. NATO má pre tento účel svoje inštitúcie, najmä Severoatlantickú radu a množstvo ďalších mechanizmov ako napr. bilaterálne stretnutia. Citlivé otázky sa zvykli prerokúvať mesiace predtým a cibrila sa agenda tak, aby sa už pred summitom poznali pozície jednotlivých delegácií. Až do prijatia záverečného komuniké nebolo ale jasné, či NATO prijme len dve alebo všetky tri kandidátske krajiny.

Rovnako otázka prizvania Gruzínska a Ukrajiny na účasť v MAP bola zahmlená do poslednej chvíle rokovania napriek tomu, že dlho predtým sa v NATO verejne a oficiálne hovorilo o tom, že zahrnutie oboch krajín do MAP je viac než iba reálna možnosť.

Do poslednej chvíle pred konečným vyhlásením nikto nevedel, či Grécko upustí od veta alebo pristúpi na kompromis a vpustí Macedóncov do Aliancie s podmienkou, že v nej bude vystupovať pod názvom Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko, t.j. FYROM. Sľub daný Macedónsku, že jeho žiadosť o vstup bude prehodnotený, až sa vyrieši problém s názvom štátu, je pre túto krajinu skôr bezperspektívny, pretože tu môže ustúpiť buď Macedónsko alebo Grécko.

Dôsledky rozšírenia NATO o Albánsko a Chorvátsko
Rozšírenie NATO o Albánsko a Chorvátsko je teraz – po oficiálnom pozvaní – vysoko pravdepodobné a ich členstvo v NATO len potvrdí oficiálnu filozofiu Západu, že mier je najlepšie zabezpečený interakciou medzi medzinárodnými organizáciami, šírením stability a vzájomným obchodom. Rozšírenie o Chorvátsko definitívne vylúči možnosť opakovania srbsko-chorvátskej vojny z 1. polovice 90. rokov. Podobne albánske členstvo v NATO pomôže mierovej stabilizácii na Západnom Balkáne, keďže Albánsko sa logicky stane najbližším spojencom nezávislého Kosova a bude tak ovplyvňovať nový štát, ktorý môže stále predstavovať zdroj bezpečnostných rizík.

Ako člen NATO Albánsko automaticky prijíma podmienku, že má vyriešené územné aj etnické problémy so susedmi, čo redukuje potenciálne napätie s Gréckom a eliminuje obavu, že by Kosovo a Albánsko mohli vytvoriť spoločný štát a vytvoriť tak neželaný precedens v celej Juhovýchodnej Európe.

Členstvo Albánska v NATO bude mať aj špecifickú pridanú hodnotu. Po Turecku pôjde o druhý prevažne moslimský štát v radoch Aliancie, čo otupí účelové tvrdenia islamistov, že NATO je organizáciou, ktorá bojuje nie proti terorizmu, ale proti „islamu“.

Žiaľ, odmietnutie Macedónska tento optimistický scenár trochu narušuje: prijatie Macedónska do NATO by výrazne prispelo k odstráneniu obavy z etnického konfliktu medzi slovanským a albánskym elementom v tejto krajine. Vzhľadom na to, že Západný Balkán dlhodobo považujú za krízový región EÚ, NATO aj OSN, začlenenie všetkých štátnych subjektov tejto oblasti do Aliancie je ideálnym riešením, pretože demokratizácia a stabilizácia je vždy jednoduchšia vnútri NATO než mimo neho. 

Vplyv Ruska v NATO
Odmietnutie pozvania do MAP pre Gruzínsko a Ukrajinu potvrdil, že vplyv Ruska na niektoré krajiny NATO (najmä na Nemecko a Francúzsko) je dnes značný. Rusko, hoci nie je členom Aliancie, tak prostredníctvom niektorých členských krajín fakticky disponuje právom veta. Gruzínsku aj Ukrajine síce summit sľúbil, že do NATO môžu vstúpiť, ale pozvánku do MAP, ktorá by ich na členstvo mala pripraviť, im odmietlo zaslať.

Nemecko a Francúzsko sa vlastne vôbec neskrývajú s tým, že obetovali vôľu iných dvoch krajín, na ktoré chce Rusko pre ich úsilie vstúpiť do NATO „zamerať“ svoje rakety, svojim ekonomickým a bezpečnostným záujmom. A Rusko sa vôbec netají tým, že jeho zahraničná politika je skôr len funkciou jeho energetickej politiky a bude využívať svoju energetickú palicu tým razantnejšie, čím viac bude NATO ustupovať.

Tento problém si bude musieť NATO rýchlo vyriešiť, inak sa politika Ruska stane ešte viac agresívnou. 

Ivo Samson
Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku